Catherine Destivelle je jednou z najvýraznejších postáv svetového skalného lezenia a alpinizmu. Počas svojej prednášky porozpráva o jej ceste od bouldrov vo Fontainebleau k najvyšším vrcholom Álp a Himalájí.
Ako mladá Parížanka už vo veku 15 rokov preliezala najťažšie bouldre vo Fontainebleau. V 17 rokoch počas stredoškolských víkendov zliezla viaceré ťažké cesty v Alpách. Po strednej škole sa venovala svojej profesii fyzioterapeutky, no o päť rokov neskôr ju chuť liezť prebrala a znovu priviedla na kolbištia medzinárodných lezeckých pretekov.
Ku kariére profesionálnej lezkyne sa dostala viacmenej náhodou, keď jej v roku 1985 ponúkli hlavnú úlohu v legendárnom ženskom lezeckom dokumente “É pericoloso sporgersi” (Je nebezpečné vykláňať sa) vo viacdĺžkovej ceste Pichenibule vo Verdone, čo bolo v tom čase len druhé prelezenie obťažnosti 7b ženou. Do lezeckého povedomia sa dostala najmä víťazstvom na prvých veľkých ženských lezeckých pretekoch Sportroccia v talianskej Bardonecchii roku 1985. Prvé tri roky dominovala na ženskej pretekárskej scéne. Súčasne sa zamerala na preliezanie najťažších ciest na skalkách. Ako prvá žena na svete vyliezla roku 1985 cestu obťažnosti 7c+/8a (Fleur de Rocaille v oblasti Mouriès) a následne aj 8a+ (Choucas v Buoux roku 1988). V druhej polovici 80. rokov bola Catherine spolu s Lynn Hill považovaná za najlepšiu športovú lezkyňu na svete.
V roku 1990 odišla do skalolezeckého dôchodku a zamerala sa na alpské lezenie. V tom istom roku vyliezla Bonattiho pilier na Petit Dru ako prvá žena na svete free sólom a len za 4 hodiny. O rok neskôr vyliezla “Voie Destivelle” sama za 11 dní, a stala sa tak prvou ženou na svete, ktorá vyliezla extrémny alpský prvovýstup. V období medzi 1992 a 1994 uskutočnila Catherine známu alpskú trilógiu zimnými sólo prelezeniami Eigeru, Grandes Jorasses a Matterhornu.
V 90. rokoch sa takisto zamerala na najvyššie hory a pôsobila v Himalájach a Karakorame. Roku 1990 sa pokúsila o prvovýstup na Nameless Tower s Jeffom Loweom a Davidom Breashearsom, ale zlé podmienky ich prinútili zmeniť plány a vyliezť Juhoslovanský cestu (VI 5.12a). Roku 1992 sa s Jeffom Loweom pokúsila preliezť Severnú hranu na Latok 1 v Karakorame, ale snehové búrky im znemožnili výstup dokončiť. Roku 1993 sa neúspešne pokúšala o Západnú stenu Makalu. Roku 1995 spolu s budúcim manželom Ericom Decampom zliezli slávnu cestu Lorétan-Troillet-Kurtyka Juhozápadnou stenou Šišapangmy.
Roku 1996 sa vydala za Erika Decampa, o rok neskôr sa im narodil syn Victor a Catherine sa prestala venovať profesionálnemu horolezectvu. V roku 2020 bola ocenená Piolet d’Or za celoživotné úspechy a prínos do sveta horolezectva. Je prvou ženou, ktorá získala toto ocenenie.
